Betka Barančíková / Mesto pod Vihorlatom // JFK#14

30/06/15 | Architektura

Nominace JFK#14
Betka Barančíková / Mesto pod Vihorlatom
Atelier Hendrych/Janďourek

Snina je najvýchodnejšie okresné mesto Slovenska. So svojimi dvadsaťticíc obyvateľmi tvorí poslednú zastávku krajiny pred hranicami, kde ešte líšky nedávajú dobrú noc. Človek-turista smerujúci do Polonín tu očakáva čosi, čo ho donúti nafotiť si vtupnú bránu do národného parku-mesto kde sa ubytoval keď vystúpil z pražského rýchlika deň pred výstupom na Kremenec. Ukrajina za rohom priťahuje východniarov lacnými nákupmi-prechádzajú Sninou.

Priemyselný podnik Vihorlat sa klasicky rozbehol za minulého režimu v polovici päťdesiatych rokov, nadobudol obludné rozmery, aby sa po revolúcii rozbil na drobné prevádzky z ktorých väčšina už zatvorila dvere. Areál zapĺňa značnú časť mesta, je doň vrastený. Za vysotým plotom, kde nik nesmie, iba v noci natajňáka. Pozornému oku neunikne, že práve tu sa nachádzajú najlepšie architektonické skvosty mesta, ktoré inak postráda ako historické centrum, tak zmysluplnejší verejný priestor.

Prvým krokom po pristúpení k výzve teda bola očista. Prázdne plechové výrobné haly z posledných desaťročí fungovania podniku som nechala zmiznúť. Časť zachovávam- budú z nich dobré drobné prevádzky rôznej ľahkej výroby, ktoré potrebujú hlavne miestni. Taký kolos ako podnik Vihorlat sa už nikdy nevráti. Ďalším krokom bolo prepojenie areálu s mestom, doteraz oddeleného pásom zelene. Občianska vybavenosť sa už oddeľovať nemusí. Park ostal, preťali ho len stužky ciest, chodníčkov a bytovej zástavby, ktorá vlieva život novej mestskej štvrti.

Hlavné urbanistické osi bývalého podniku používam a upravujem len mierne. Celý areál sa odvíja od stredovej osi, kde som presmerovala tranzit v smere Humenné-Ukrajina (Z-V). Tvoria ho takmer výlučne osobné automobily, ktoré sa konečne majú príležitosť zastaviť v meste. Pozdĺžne státie im to uľahčuje, parkovacie miesto netreba dlho hľadať. Zastávka na námestíčku pri dobrom obede je pre mesto prínosom. Vytvorila som výstavnú triedu mesta, nesie v sebe (len) dva prúdy vozovky, cyklystické trasy, široký pás zelene, korzo. Rieku cirochu som využila na vytvorenie ramena pretekajúceho malým jarčekom cez ulicu. Trieda za začína súčasným centrom mesta a končí novovytvoreným s výškovou dominantou- teplárenskými komínmi v pozadí. Celým areálom sa nesie duch minulej doby, ktorý nepotieram, snažím sa vytiahnuť charakter a krásu priemyselných budov, ktoré sú pamätníkmi nevymazateľného obdobia mesta. Bašta zbrojárskeho priemyslu poľudštená a obývaná.