Vraj lúka je plná detí a vôňí a rastú na nej trávy a obedujú davy.

Toto je ostrov Krym čo ústí z ulice, čo nesie meno Krymská.

Lúka vršovická. Lúka bezprizorná. Bez priznania. Bez patrenia.

Človek má oči. Má uši. A kadečo. Je to všetko silnejšie ako betón.

A z neho stena. Trochumožnoužajvynález.

Ona vie chytiť za ruku a viesť. Alebo zastaviť.

Mňa minule donútila kúpiť si jablká v podlubí.

Večer sme tam zašli s frajerom na pivo.

On pivo nepije. Chodí kupovať zemiaky va tržíček k pánovi susedovi.

Len tak medzi nami, myslím, že sa tam chodí vyrozprávať, vždy tam niekoho stretne. Nikdy sa k tomu nepriznal.

V ružovom dome sa býva žlto. Slnko tam svieti.

Skriňa je stena. Parapet je lavička. Lavička je polička. Záves je stena.

V tom jednom priestore sa musíme mať radi. Maklér to pri kúpe bytu zamlčal.

Nemám mu to za zlé.

Kaviareň v podchode nezamlčal. Ba čo viac.

Odchádzam s kyslastou chuťou kávy na podnebí.

Myšacou dierou na lúku. Zdravím úctivo malých ľudí, čo sa hrajú na veľkých.

Počujem dunivý kontrabas rozliehajúci sa námestím.

Opúšťam Vršovicský opus.